Spoluhlásky „ľavou zadnou“

Učenie nemusí byť vždy mučenie. Na tento článok som si dlho nevedela nájsť ten správny čas. Chystala som sa naň krátko po polročnom preskúšaní, ale verím, že ani teraz to nebude márne… Rozdelenie spoluhlások je učivo v 2. ročníku s presahom aj do vyšších tried – téma nijako zvlášť príťažlivá. Ani na písanie, ani na učenie. Proste NUDA. Teda, pokiaľ by sme to brali klasickou cestou. Vďaka tomu, že sa vzdelávame doma, sme však na to išli po svojom – zábavnejšie i efektívnejšie…

Rozhodla som sa spojiť výhody myšlienkovej mapy, práce s asociáciami a pravidlo „somariny“ – a náš mozog bol naozaj šťastný. Namiesto bezduchého memorovania nám stačilo dvakrát 10 minút času a rozdeliť spoluhlásky vieme aj o polnoci…:)

Aby som nehovorila „o koze“ a vy miesto toho v predstavách „o voze“, pripájam obrázok materiálu – myšlienkovej mapy, ktorú som vytvorila pre moju dcéru (v rámci prípravy pred polročným preskúšaním):

Spoluhlásky sú tu rozdelené na tvrdé, mäkké a obojaké. To je to, čo majú deti vedieť.

Tu sa však podobnosť s klasickým delením končí. Skúste si sami pre seba porovnať – čo by sa vám nielen ľahšie učilo, ale predovšetkým lepšie a dlhodobejšie pamätalo…

Bežné učebnicové rozdelenie:

• tvrdé spoluhlásky: h, ch, k, g, d, t, n, l
• mäkké spoluhlásky: ž, š, č, dž, dz, c, j, ď, ť, ň, ľ
• obojaké spoluhlásky: b, m, p, r, s, v, z, f

alebo takéto podľa myšlienkovej mapy (viď myšlienkovú mapu na obrázku):

• tvrdé spoluhlásky: Hýľ chytá kyslík na Gýmeši. Dýka tyká. Nymfa s lýrou.
• mäkké spoluhlásky: Čínsky citrón od sadzí. Džin v Jihlave šije živôtik. De te ne le, di ti ni li.
• obojaké spoluhlásky: Milý bizón fintí pískacieho rytiera. Silný Vilko zíva.

Náš mozog má rád poriadok a prepojenia – aj preto má každá spoluhláska na myšlienkovej mape inú farbu. Vety alebo výrazy viazané k danej spoluhláske sú okrem toho podporené obrázkom, čo zapája vizuálnu pamäť. Čím väčšia hlúposť, tým ľahšie si vraj pamätáme – to je ten efekt somariny (čínsky citrón od sadzí, džin šije živôtik, pískací rytier…). Dôležité je vedieť si daný výraz predstaviť alebo s niečím spojiť.

Na mapu som zaznačila viac výrazov a dala svojej homeschoolerke na výber, ktorým dá prednosť. Zadymeného tyranosaura si zapamätala ľahko, ale problém jej robilo spojiť si ho v prvom slove so správnou spoluhláskou (miesto d mala tendeciu fixovať si z) – preto sa nám viac osvedčilo, keď sú dané spoluhlásky len na začiatku slova (okrem dz, ktoré také použiteľné slovo asi ani nemá).

Myšlienkovú mapu v pdf nájdete tu: spoluhlásky mapa

Môžete ju použiť v takej podobe, ako si ju vytlačíte, alebo prepísať a upraviť na svoj spôsob… Takisto v rámci zábavy sa dajú nájsť aj ďalšie slová, ktorými by sa dali použité výrazy nahradiť – napríklad miesto čínskeho citróna to môže byť čistá cikáda…:)

Samozrejme, toto je len jedna časť. Druhou je použitie v praxi. Preto som urobila aj kartičky na precvičenie rozdelenia všetkých hlások (samohlásky, spoluhlásky, dvojhlásky).

Naša domaškoláčka pri triedení hlások do skupín…

Každá skupina hlások je rozlíšená farebne (ale inak ako na myšlienkovej mape) – tu som sa držala Montessori farebného kódu. Ak vám to nevyhovuje, môžete si to upraviť podľa seba.

Kartičky vytvoríte jednoducho – hárky vytlačíte, nastriháte alebo narežete a prípadne môžete i zalaminovať.

Vysvetlenie k tomu, ako s kartičkami pracovať hádam nie je potrebné (kuknite na foto, ktoré zachytáva prácu s triedením kartičiek…).

V pdf verzii si ich môžete stiahnuť tu: hlásky pdf

Postupne plánujem pridať aj niektoré ďalšie myšlienkové mapy a kartičky – len nápadov je viac ako času:)

PS: Uvedomujem si, že v prostredí klasického školstva ani toto nemusí stačiť – ale ak vám to aspoň trochu zjednoduší domácu prípravu do školy, budem veľmi rada.

To, čo neovplyvníme mapami ani kartičkami je prístup učiteľa, často obmedzený nastavením osnov a školského systému vôbec. Žiaľ, pre mnohých rodičov je škola a jej požiadavky boj s pocitom frustrácie. Kiež by bol väčší priestor k otvorenému a konštruktívnemu dialógu – pretože nie každý má možnosť dať dieťa do alternatívnej školy alebo učiť ho doma. Stále však verím, že je to tiež o nás rodičoch.  Snáď to nemusí byť až také beznádejné – my sme tí, ktorí môžeme alebo by sme mali byť hovorcami potrieb našich rodín (schválne nepíšem detí, lebo sa to týka nielen ich) a že aj my dokážeme prispieť k postupnej zmene.  Ale o tom možno v inom článku…

Nech je vám učenie radosťou a nie starosťou:)