A predsa volá…!

Odchádzajúci piaty ročník nám priniesol veľkú zmenu. Naše domškolácke kuriatko vyšlo zo svojej škrupinky a chystá sa do sveta. Teda do školy. Do úplne normálnej. Od septembra. Prišlo nám už rozhodnutie o prijatí, takže je to hotová vec. Aj sa teším, aj sa neteším:). Neplánovala som síce domáce vzdelávanie až do deviatky (vlastne sme nemali žiadne konkrétne plány), no aj tak mi to je trochu ľúto. Zároveň som však zvedavá, aké to bude. Ale študentka je nadšená. A to je asi najdôležitejšie. Prvá vec, ktorú sa ponáhľala hneď riešiť, bol výber tašky:).

Uplynulý školský rok (nám sa už skončil) sme oficiálne strávili pod hlavičkou českej školy. Hoci druhý stupeň môžu domaškoláci absolvovať aj pod slovenskými „zédeškami“, rozhodli sme sa pre Březovú. Dôvodom boli ich skúsenosti i ponuka online hodín (to bola moja naivná predstava, že ma to čiastočne odbremení od vyučovania:). Či by sme si tento „zahraničný“ spôsob vybrali ešte raz, keby bola tá možnosť, popravde, ani neviem. Chvíľu nám trvalo, kým sme sa zrovnali s požiadavkami a všetkými povinnosťami. Nebolo to úplne jednoduché. Ale bola to dobrá a zaujímavá skúsenosť.

Prinieslo nám to nejaké výzvy. Predovšetkým väčší dôraz na organizáciu času. Český jazyk i gramatiku („mluvit“ nemusela:). Históriu a českú vlastivedu (na ktorú tu majú veľmi dobrého a moderného učiteľa). Od neho sme sa naučili používať Kahoot na tvorenie kvízov. Okrem toho sme ešte individuálne preberali aspoň v základoch aj slovenčinu. Zistili sme, že české piatacke osnovy sú oproti slovenským vo viacerých veciach popredu (najmä v matematike). Prírodoveda zas bola veľmi fajn. Páčilo sa mi, že tému ľudského tela tu majú v jednom ročníku a nie tak divne rozkúskovanú ako slovenské deti… Bolo treba robiť aj viac projektov a prezentácií (každý mesiac vkladať práce do portfólia z každého predmetu), čo je tiež dobrá vec, hoci si vyžaduje viac disciplíny. Našej študentke som dávala lekcie, ako má vyzerať dobrá prezentácia (o tom bude samostatný článok niekedy nabudúce) a naučila som ju robiť v Canve. Kupodivu, najviac sa zlepšila v angličtine – ale vlastne, nie je sa čomu diviť, vzhľadom na počet hodín strávených sledovaním „spíkujúcich youtuberov“ a chatovaním v rámci hrania hier…:) Ale, of course, nechýbali ani naše minilekcie z tohto jazyka, ktoré sú už vlastne súčasťou bežného fungovania.

Online hodiny si školáčka väčšinou užívala. Bolo to pre ňu niečo nové, iné. Dovtedy sme sa učili len jedna na jednu. Aj keď, samozrejme, najviac sa jej na nich rátal kontakt s českými spolužiakmi (bola jediná Slovenka v ročníku). S niektorými z nich sa skamarátila. Hrávali spolu hry, pri ktorých navzájom hádali, ako sa ktoré slovo povie po česky a ako po slovensky:). Bolo to vtipné. Ale okrem toho, ako inak, aj tie počítačové (najmä Minecraft) alebo pozerali filmy tak, že si zdieľali obrazovky… Proste vymoženosti internetového sveta.

Osobným stretnutiam sa však nič nevyrovná. Nastupujúca puberta si už žiada väčší a najmä živý kolektív:). V poslednom čase som už mala pocit, že sa naša domškoláčka moc neposúva a jej svet sa zúžil na obrazovku počítača (aj keď tá vie niekedy obzory rozšíriť viac než dosť:). Ale zase, aby ste si nemysleli, doma sa učiace dieťa nie je žiadny asociál. Klavír. Hudobná teória. Výtvarná. Obľúbený literárno-dramatický krúžok. Do toho kone… Občas brigáda u mňa, v monte centre. A jasné, že i kamarátky… Nájsť vhodný čas na učenie bolo niekedy umenie:)

Nedávno som čítala článok o jednej domškoláckej dievčinke z Čiech, majsterke v skokoch cez švihadlo, ktorá sa rozhodla nastúpiť do klasickej školy niekedy v piatej triede, ale zostala tam asi len týždeň, lebo to bola pre ňu strata času (úplne jej rozumiem:). Dnes je už stredoškoláčka. Aký to bude mať priebeh u nás, netuším. Isté je, že naša študentka neplánuje školu navštevovať iba kvôli vzdelaniu:). Hovorím jej však, že to, prečo by tam určite chodiť mala, je radosť. Ak by to tak z nejakého dôvodu nebolo, budeme hľadať riešenie, ako to zmeniť alebo s tým aspoň pracovať…

Po piatich rokoch domáceho vzdelávania pociťujem aj dáku nostalgiu. Verím, že takto strávený čas bol veľmi dobrou investíciou. Voči bežnej škole mám stále dosť výhrad, ale nie som dogmatik. Uvedomujem si, že tak ako všetko, aj táto inštitúcia je tvorená ľuďmi. Síce v systéme so (zdanlivo) obmedzenými možnosťami, ale predsa s nejakými, pokiaľ sa niekto odváži a chce. A preto dávam preč všetky predsudky – klasická škola nemusí znamenať zlá. Dávam tomu šancu:).

PS: Môj záujem o učenie a vzdelávanie sa týmto rozhodne nekončí. Ak aj nebudem nakúkať do zošitov našej školáčky, určite si nájdem nejaký dôvod na vytvorenie dákej tej pomôcky…

Všetkým prajem pohodové ukončenie školského roka a parádne prázdniny (u nás bude počas nich naše dieťa opäť tak trochu „týrané“ – odvykačka od zariadení a precvičovanie slovenčiny:).

PS2: Nuda niekedy robí s deťmi zázraky:).

 

Ilustračné foto: Pixabay

 

Štítky:
Natália Sollárová
Som kreatívna žena mnohých záujmov i skúseností. Dnes to všetko prepájam a inšpirujem k životu, v ktorom rodič nie je obeťou, ale uvedomelým aktívnym človekom, ktorý vie, aký je jeho cieľ a kráča za ním spôsobom rešpektujúcim seba i dieťa. Mám prax poradkyne pri dojčení, lektorky viazania bábätiek do šatky, učiteľky v Montessori škôlke i lektorky v Montessori centre, niekoľkoročnom domácom vzdelávaní svojho dieťaťa (homeschoolingu) i redaktorky v novinách... Môj príbeh nájdete tu >>