Ako sa (ne)učiť s radosťou…

„Musíš sa učiť!“ „Prečo?“ „Lebo inak skončíš ako dáky smetiar alebo upratovačka…“ Niečo podobné ste určite počuli minimálne raz v živote. A možno ste to už i sami vyslovili. Keď si odmyslíme, nakoľko sú tieto dehonestované povolania v skutočnosti potrebné, môže to mať ešte aj veselú stránku. Pre deti do istého veku je napríklad také smetiarske auto zvyčajne úplne úžasná vec:). Je možné, že si to myslia aj oveľa neskôr, ale nakoniec predsa pochopia, že to nie je „top job“. Postupne prídu na to, že kto chce „niečo“ (väčšinou peniaze, postavenie…) dosiahnuť, ten sa asi naozaj potrebuje učiť. Lepšie povedané, musí. Niečo ako šťastie či volanie srdca sa pritom do úvahy až tak moc neberie.

Článok je trochu filozofický, ale chýbať nebudú ani praktické tipy. Komu sa ho nechce čítať celý, môže skočiť hneď na koniec:).

Musieť znamená povinnosť. Znie to veľmi vážne. A kto by sa už len z niečoho takého radoval, že? Veď si skúste spomenúť, z akej povinnosti ste sa naposledy tešili (ak nejakú takú máte, tak gratulujem:). Z umývania dlážky, vypĺňania daňového priznania, platenia účtov alebo z likvidovania kopy špinavej bielizne…? Pravdou je, že často berieme veci až príliš seriózne a nevedomky to prenášame aj na svoje deti. Z jednoduchého dôvodu – väčšinou nás to veľmi nebaví (a ani sa moc nepokúšame zmeniť to). Ale má byť aj učenie skutočne povinnosť? A čo v nás predstava povinnosti vyvoláva? Presne. Tlak, stres, nemožnosť výberu. A nezriedka aj nechuť, frustráciu, odpor či strach… Možno ste si uvedomili, že práve s takýmito pocitmi chodia do vzdelávacej inštitúcie vaše deti (alebo i vy sami do práce).

Existuje taká škola, kde sa deti vôbec nemusia učiť. Ani trochu. Je v Anglicku a má krásny názov Summerhill. Možno ste o nej počuli. Prvá demokratická škola na svete, ktorá práve oslavuje 100 rokov. Detváky, ktoré sem chodia, si samé volia, aké predmety idú študovať. Ak vôbec chcú. Vždy sa tu nájdu aj takí „povaľači“:), ktorí si nič nevyberú a len lezú po stromoch, skáču v obrovských kalužiach alebo niečo majstrujú v dielni. Niektorí vydržia veľmi dlho. Ale po čase zvyčajne nastane zlom a bez toho, aby im niekto niečo povedal, alebo ich vystríhal, že budú k ničomu, sa zrazu začnú zaujímať aj o knihy, zošity a spol. Potom sa môže stať, že veľmi rýchlo dobehnú to, čo „zmeškali“ a vlastne sa dostanú ešte ďalej…

Čo by ste robili, keby ste mali k dispozícii takúto kaluž:)? Vedeli by ste sa z nej ešte tešiť? Foto: A.S.Neill’s Summerhill School (Facebook)

Samozrejme, riešenie nespočíva v tom, že sa sem teraz treba prihlásiť (pre väčšinu Slovákov je to finančne aj tak nedostupné).

Sila tejto školy, alebo skôr veľkej rodiny či akéhosi kmeňa, ako hovorí jej riaditeľka Zoë Readhead, je okrem toho, že funguje ako komunita v tom, že umožňuje deťom prevziať za seba naozajstnú zodpovednosť a zároveň im dáva silu hlasu, ktorý je počuť. Respektíve, ktorý sa váhou vyrovná tomu dospelému. To je to, čo v bežných životoch častokrát pre našich potomkov nedokážeme urobiť. Hoci by to nebolo na škodu. Tá ťažšia časť je v tom, že by to malo byť autentické. Veď skúste povedať svojmu školákovi, že sa nemusí učiť, keď nechce. Keď to nebudete myslieť vážne alebo tomu nebudete veriť, zázrak sa nekoná.

V Summerhille deti bez problémov prehlasujú aj riaditeľku, keď sa rieši napríklad večierka (je to internátna škola) a jej nezostáva nič iné, len to akceptovať. Sami však aj znášajú následky svojich rozhodnutí. Na spoločných stretnutiach (parlament) otvárajú témy (ne)dodržiavania pravidiel (ktoré sa stanovujú spoločne) či vzájomného spolužitia. V relatívne malom kolektíve (niečo cez 100 detí a k tomu pár desiatok dospelých)  zažívajú, ako funguje skutočná demokracia. Pre mnohých je to, vraj, najlepšie obdobie ich života. A nie, väčšina paradoxne neskončí na ulici:).

Veľa detí povinné učenie až tak moc nezaujíma, respektíve to, čomu by sa chceli venovať nie je práve v osnovách. V mnohých veciach nevidia zmysel. A tiež by radšej robili niečo iné. Napríklad sa viac hýbali, hrali a smiali. Tak s tým bojujú, pokiaľ neobjavia niečo, čo ich „nakopne“. Alebo kým sa z nich nestanú malé kópie dospelých, ktoré sa „vypnú“, zmiera sa s chodom tohto sveta a iba si plnia svoje povinnosti. Iné sa zas trápia aj s učivom. Udržať pozornosť je ťažké, pretože učitelia ani učebnice nehovoria ich jazykom… Za slovami „neznášam matiku“ sa skrýva pocit, že „mi to nejde“ a obavy z neúspechu. Keď ponúkaný spôsob vzdelávania nezodpovedá ich vnímaniu alebo tempu, stratia záujem, hľadajú si únikové cestičky alebo trpia…

Samozrejme, všetko nie je len čierne. Mnohé deti chodia do školy či škôlky rady. No veľakrát najmä kvôli kamarátom a kolektívu. Dôvodom, prečo sa im tam páči však môže byť aj štruktúra a poriadok. Všetko má svoj pravidelný rytmus a predvídateľnosť, a to im prináša pocit bezpečia. Deti vedia, čo chcú a tiež, čo nechcú. Ale robiť môžu väčšinou len to, čo sa im povie či dovolí.

Isto nejde o to povoliť im všetko. Bezbrehosť nie je sloboda. A, popravde, myslím, že po tom ani netúžia… Robíme však dosť preto, aby sme u nich podporili budovanie autonómie, aby neboli vo svojom živote len pasívnymi účastníkmi a nebáli sa rozhodovať…?

Ale vráťme sa k učeniu. Ako to teda urobiť, aby deti viac bavilo a išlo im lepšie?

V prvom rade je dobré sa na to pozrieť zo širšej perspektívy. Každého napĺňa šťastím niečo iné, každý je jedinečný. Pokiaľ škola nedokáže vziať do úvahy individualitu osobnosti, zostáva to na rodičoch a dieťati samotnom. Ideálom je, aby dospelý vytvoril také podmienky, v ktorých dieťa objaví svoje talenty a dary, čo ho baví a zaujíma. Rodič ho v tom potom môže podporiť, prejaviť mu dôveru a pomôcť pochopiť, čo je skutočne dôležité. Keď sa mu to podarí, nebude potrebovať žiadne motivácie, stimuly ani známky. Bude sa chcieť učiť samé od seba to, čo naozaj potrebuje.

Prečo je to dôležité? Dieťa, ktoré dokáže nasledovať svoj vnútorný plán je oveľa spokojnejšie, vyrovnanejšie i silnejšie. Bude si viac veriť. Je to cesta, ako posilniť sebadôveru a samostatnosť.

V reálnom živote to však nie je vždy úplne jednoduché. A asi neexistuje žiadny univerzálny recept, ako to dosiahnuť. Niečo málo sa však urobiť dá.

 

Niekoľko tipov na radostnejšie učenie (nielen detí):

  • učenie sa má priblížiť dieťaťu, rozhodne nie naopak
  • čo dieťa baví, aké sú jeho záujmy, to je brána k jeho pozornosti (ak sú to napríklad autíčka, je fajn mu ponúkať témy prepojené s touto tematikou, či už počítanie alebo písanie s nimi, využitie ich vlastností a farieb v rámci slovenského alebo anglického jazyka…)
  • menej je rozhodne viac = miesto kvantity dať prednosť kvalite a zážitku (tým nemyslím ohňostroje alebo niečo veľké a neprirodzené – zážitok je všetko, čo zažijeme na vlastnej koži ako skúsenosť)
  • POHYB a akcia (statické sedenie a počúvanie výkladu je neprirodzené a dobré možno ako uspávanka; čím mladšie dieťa, tým viac pohybového zapojenia potrebuje, ale ocenia ho aj starší) = naše telo má svalovú pamäť a ak sa učenie spojí s pohybom bude oveľa efektívnejšie (keďže toto je veľká téma, myslím, že sa k tomu vrátim aj v samostatnom článku), o prepojení mozgu a tela a o vplyve pohybu na vzdelávanie už existujú viaceré štúdie, ktoré jednoznačne hovoria, že aktívne učenie so zapojením celého tela zlepšuje študijné výsledky, pozornosť, disciplínu a v neposlednom rade i zdravie
  • čím väčšia hlúposť, tým lepšie (pre mozog) = môže to byť super dôležité učivo, ale keď je monotónne a trvá dlhšie, opäť uspáva; mozog má proste rád blbosti – stačí urobiť alebo povedať niečo nečakané a bude to osviežujúce:), ak nám neprichádza žiadny nápad, treba si urobiť pohybovú prestávku (napr. keby sme si predstavili prváčika, ktorý sa učí písmenká, v rámci pauzy môže ich tvary skúsiť „nakresliť“ vo vzduchu aj nohou, lakťom, hlavou…:)

  • smiech = keď ceríme zúbky od radosti máme pocit, že sa deje niečo dobré a sme ochotní v danej aktivite pokračovať, pretože v duchu očakávame ďalšiu vlnu endorfínov; nemusí to byť nič prehnané, funguje aj jemný úsmev:)
  • asociácie = memorovať sa niečo, čo nie je určené na opakované použitie je nezmysel a ak náš mozog niečo nemá rád, tak je to pretlak informácií či dlhé nekonečné poučky, vtedy je dobré mu to zjednodušiť do obrazov a predstáv; príklad na asociáciu: viete, v ktorom roku sa potopil Titanic? Možno áno, možno nie, ale keď vám poviem, aby ste si predstavili, že na jeho palube sa viezlo aj 12 mesiačikov, tak si ľahko zapamätáte, že to bolo v roku 1912…
  • uchopiť alebo zažiť znamená pochopiť = to vedel už Komenský v 17. storočí i Maria Montessori pred viac ako 100 rokmi; teória vie byť krásna, ale prax je ešte krajšia:), čokoľvek, čo umožní, aby dieťa s učivom/informáciou nejakým spôsobom pracovalo (najlepšie v súlade s jeho záujmami) pôsobí synergicky
  • začať treba konkrétnym (ísť od konkrétneho k abstraktného), teda najlepšie tým, čo už dieťa aspoň trochu pozná = toto je aj jeden z princípov Montessori pedagogiky
  • vytvárať emočne bezpečné prostredie = stres nám blokuje mozog (stresorom môže byť hluk, krik, príliš veľké očakávania, nedostatok priestoru na prejavenie, neuspokojenie základných biologických potrieb a podobne); dieťa, ktoré sa necíti v bezpečí nie je schopné sa učiť a opačne, dobrý vzťah s vyučujúcim a pozitívna citová väzba môže ešte ochotu učiť sa podporiť
  • pripraviť podmienky, ktorú pomáhajú dieťaťu zažiť úspech = pocit úspechu je veľmi dôležitý (nielen pre deti), vedomie, že niečo dokážem, že sa mi darí, pôsobí ako živá voda, ktorá aktivuje (dospelý by mal byť sprievodca, ktorý počúva volanie dieťaťa v zmysle „pomôž mi, aby som to dokázal sám“); naopak, pocit zlyhania a neúspechu je silne demotivujúci – z toho vyplýva dôležitosť individuálneho prístupu, kedy môžeme brať do úvahy schopnosti a tempo daného dieťaťa (verím, že názory o tom, ako má dieťa ticho sedieť, viac sa snažiť, menej vymýšľať a robiť, čo sa mu povie sú už nadobro prekonané a je jasné, že tadiaľto cesta nevedie – pre všetko, čo už bolo uvedené vyššie).

Mária Terézia bola isto skvelá panovníčka (ktorá zaviedla aj povinnú školskú dochádzku), ale v súčasnosti už svet potrebuje celkom iné vzdelávanie. Napríklad ľudí, ktorí sú tvoriví, flexibilní, komunitne orientovaní, vedia myslieť „out of the box“ (čiže mimo bežného rámca zažitých predstáv), komunikovať i spolupracovať… A to sú veci, ktoré sa nedajú mechanicky naučiť. Môžu však v nás „rozkvitnúť“, pokiaľ dostanú správne podmienky. V klasickej škole to ide (zatiaľ) ťažšie, riešením môžu byť napríklad komunitné školy či domaškoláctvo. A keď nie je iná možnosť, tak rodičia.

Všetkým prajem malé veľké radosti nielen v učení:)

A pokojne dajte vedieť, akú skúsenosť máte vy…

 

Foto: Pixabay/Unsplash

 

Natália Sollárová
Som kreatívna žena mnohých záujmov i skúseností. Dnes to všetko prepájam a inšpirujem k životu, v ktorom rodič nie je obeťou, ale uvedomelým aktívnym človekom, ktorý vie, aký je jeho cieľ a kráča za ním spôsobom rešpektujúcim seba i dieťa. Mám prax poradkyne pri dojčení, lektorky viazania bábätiek do šatky, učiteľky v Montessori škôlke i lektorky v Montessori centre, niekoľkoročnom domácom vzdelávaní svojho dieťaťa (homeschoolingu) i redaktorky v novinách... Môj príbeh nájdete tu >>
Komentáre

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Vaše osobní údaje budou použity pouze pro účely zpracování tohoto komentáře. Zásady zpracování osobních údajů