Pohár trpezlivosti

Raz sa mi zas stalo, že som na svoje „indiánske dieťa“ (rozumej divožienka) hučala. Nešlo o nič zásadné, môj pohár trpezlivosti proste pretiekol. Našla som si potom tichý kútik a v pokoji premýšľala.

Mechanizmus je to jednoduchý – v človeku sa to zbiera a zbiera, a keď sa nevie dať do pohody, môže to vybuchnúť. Nie je to nič osobné, proste čistá fyzika. Len ako to urobiť, aby to moje dieťa takto vnímalo?

A tak som vyhútala, že si urobíme na túto tému pokus. Alebo radšej hneď dva.

Pripravila som si do menšieho hrnca horúcu vodu, zakryla, nechala zapnutú platňu a zavolala svoje dieťa. Porozprávali sme sa o tom, čo sa stalo a pokúsila som sa vysvetliť, ako je to s človekom, keď je v emóciách.

Hrniec bol zatiaľ pokojný – a tak sme si povedali, pozri, takto je to, keď je človek v pohode. Postupne sa však voda začala zohrievať – najprv syčala para, bolo počuť bublanie a nakoniec začala pokrievka tancovať. To je ten moment, keď je to už ťažké zadržať.

Nadskakujúca pokrievka mala úspech. A tak sme sa presunuli ku pokusu číslo dva.

Do približne litrovej nádoby som dala vodu, ktorú som zafarbila na modro (pre lepší efekt) a pripravila som dve šáločky – malú a veľkú.

Opäť sme načali debatu – niekto môže mať pohár trpezlivosti menší, niekto väčší – a niekedy sa nám môžu dokonca meniť. Keď sme dobre vyspatí, s plným bruškom a v dobrej nálade, náš pohár môže byť obrovský. No, keď sa cítime zle, pohárik sa akosi scvrkne a reagujeme emotívnejšie.

Obe sme si vyskúšali naplniť svoj pohár trpezlivosti a to, ako pretečie. Pritom sme si pomenovali, čo spôsobuje, že hladina v ňom stúpa…

Keď do pohára lejeme a lejeme, čoskoro pretečie…

V rozhovore sme pokračovali aj po skončení pokusu. Hľadali sme riešenie, ako to urobiť, aby pohár nemusel pretiecť.

Dohodli sme si znakové kotvy – vztýčená dlaň s prstami dohora, okrem palca, ktorý leží na ploche dlane, znamená, že stúpa riziko vybuchnutia resp., že nám už vyleteli poistky – toto je nástroj pre toho, kto sa hnevá alebo podobne nemá svoje emócie pod kontrolou (D. J. Siegel, T. Payneová-Brysonová – model horného a dolného mozgu). Týmto dáva ostatným najavo, ako sa cíti, že hladina stúpa.

Súčasne som chcela, aby mal nejaký nástroj aj ten, komu síce poistky nevybuchli, ale je akýmsi spolupodieľajúcim sa faktorom na vzniknutej situácii. Moje dieťa navrhlo, aby mal možnosť vtedy odísť a za seba som k tomu pridala alternatívu – gesto otvorených dlaní, ktoré symbolizuje, že nechceme bojovať. Druhý si tak môže uvedomiť, že treba zaradiť spiatočku.

A takto sme nacvičovali výbuch poistiek…:)

Uložiť

Uložiť

Uložiť