Mikuláš, čo mi dáš?

Mikuláš a obdobie Vianoc pôsobí magicky asi na všetky deti (a tiež niektorých dospelých:). Väčšina z nich chce veriť, že sa bude diať niečo zvláštne, špeciálne a že je to čas hojnosti i pohody, ktorý strávia so svojimi blízkymi. Dychtivé a plné očakávania sa ich ruky už-už naťahujú po balíčkoch… Nezriedka sú obdarované nielen svojimi rodičmi, ale aj starkými, ďalšími príbuznými a známymi či „Mikulášmi“ na rôznych besiedkach… A tak môže byť tých darčekov niekedy až moc.

Poznámka: Súčasťou tohto článku je tiež návod na výrobu eko mikulášskeho vrecka z juty.

Hovorí sa, že menej je viac. Naši prastarkí a ešte dávnejší predkovia to mali z tohoto pohľadu jednoduchšie. Takmer všetko bolo vzácne. Keď prišli sviatky, radosť preveľkú urobilo aj sušené ovocie, domáce cukríky či mašlička do vlasov… Kupovalo sa to, čo bolo potrebné. Čaro i zábavu vytvorili zvyky a obyčaje.

Teraz sú to často blikajúce monitory, výjazd do nákupného centra… Dnes je, naopak, takmer všetko na dosah. Pretlak matérie však nie je zárukou radosti ani spokojnosti.

Naši predchodcovia žili väčšinou v skromnosti – či to boli Vianoce, alebo iný sviatok – dostať „podarúnok“ bolo niečo výnimočné. V súčasnosti si už vieme dať darčeky hocikedy – čo určite nie je nič zlé. Štandardom, v porovnaní s minulosťou alebo aj s priemyselne menej rozvinutým zvyškom sveta, sa však stal nadštandard. A to už môže narobiť škody…

Máme viac na výber a tým je to paradoxne ťažšie. Záleží len na nás, či si položíme otázku, čo chceme u seba a svojich detí rozvíjať. Aké hodnoty? A súčasne, čo preto chceme či dokážeme urobiť.

Plastové vrecko so sladkosťami na Mikuláša rozžiari oči aj u detí dnešných čias. Ale je to skutočná radosť? Ako dlho vydrží? A nakoľko ten mikuláššky „sáčok“ musí byť plný, aby miesto úsmevu nespôsobil sklamanie, že tam toho nie je dosť?

Zdá sa, že sme si navykli 6. december vnímať ako dátum, kedy treba mať nakúpené kvantum cukroviniek – čím viac, tým lepšie. Obchodné reťazce ponúkajú na stránkach svojich letákov najmä „kopec“ sladkostí a je to i všeobecne prezentovaný názor, že sladká „výplata“ k Mikulášovi proste patrí. Vstúpiť s dieťaťom do obchodu v týchto termínoch je ako vojsť do „jaskyne“ pokladov – niekedy je naozaj náročné odísť s prázdnymi rukami, alebo bez veľkého sklamania…

Všetka tá trblietavá a šuchotavá krása však má aj odvrátenú stranu – obdobie decembrových sviatkov sa často spája s množstvom zbytočného odpadu. Smetné koše prekypujú obalmi z plastu, pretože väčšina produktov sladkého priemyslu je zabalená práve v „kabátikoch“ z ropy, či rôznymi darčekovými papierikmi obkrútenými lepiacou páskou a kartónmi…

Ďalším aspektom, ktorý ide ruka v ruke s obdarovaním je často slovné podmieňovanie – ako v tej riekanke „…cukríky,  koláče, pre dobré deti“. Je stále dosť dospelých, ktorí považujú za potrebné dieťa najprv trochu postrašiť: „A poslúchal(a) si?“ Alebo nechať ich zarecitovať básničku či zaspievať pesničku. Tým je asi myslené, že sladkosti „do čižmičky“ deti nedostávajú „zadarmo“, ale za dobré správanie. Niektoré deti môžu zažívať skutočný stres z hrozby toho, že žiadny balíček nemusia dostať. Či to bude mať za následok pozitívny dopad na ich správanie je však otázne…

To, čo však deti i my, dospelí, určite potrebujeme oveľa viac je poukázanie na skutočné hodnoty a ich začlenenie do každodenného života. Ak má niečo silu zmeniť nás, tak je to príklad hodný nasledovania.

Najdôležitejšie na Mikulášovi by nemalo byť odovzdanie vrecúška s cukrovinkami, rovnako ako hlavným posolstvom Vianoc nie je dostávať darčeky.

Hoci by sme aj význam týchto sviatkov okresali len na obdarovanie, rovnováha je zachovaná až vtedy, keď prinesie radosť obidvom stranám – a tým nemyslím, že jeden sa teší z toho, že niečo dostal a druhý, že daroval… Ak niekto stále len prijíma a druhý stále len dáva, tak to nie je vyvážené – aspoň niekedy by si mali úlohy vymeniť. Pritom dar nemusí mať len fyzickú podobu…

Súčasne nás môže učiť alebo pripomenúť nám, že máme byť za čo vďačný a že je to čas, kedy si ešte viac uvedomujeme silu ľudskej láskavosti…

Príbeh o Mikulášovi nesie takéto posolstvo a, navyše, sa zakladá na skutočnosti. Vraj už v mladosti si Mikuláša vážili pre jeho dobré srdce. Po rodičoch zdedil majetok, napriek tomu nezabudol na tých, ktorí takéto šťastie nemali a mnoho zo svojho bohatstva venoval chudobným. Traduje sa, že pomohol aj rodine, v ktorej hrozilo, že sa dcéry nebudú môcť vydať a slušne žiť – daroval im preto peniaze na veno, ale údajne to urobil potajomky. Nechcel, aby ho za to obdivovali či oceňovali, hlavným motívom malo byť prosté milosrdenstvo…

Veľa podobných skutkov sa deje i v súčasnosti. Môžeme deťom o nich čítať, rozprávať sa a keď sa naskytne príležitosť, tak aj nejaké konať…

Prehodiť pár slov ohľadom mikulášskych balíčkov či darčekov je určite dobré i v rámci rodiny – napríklad si dohodnúť, koľko vecí je dosť a koľko už príliš, čo je vhodné a čo nie…

 

Inšpirácia na eko mikulášske vrecko

Vrecúško na mikulášsku nádielku nemusí mať veľkosť na „kilové balenie“ sladkostí, byť jednorazové, ani z plastu…

Látkový „balíček“ je vcelku jednoduchý na výrobu, má dlhú životnosť (môže sa opakovane použiť každý rok) a okrem toho má v sebe aj kúsok z „duše“ toho, kto ho vyrobil…

Potrebný materiál:

  • juta (rozmer 23 x 17 až 19cm + prídavky po bokoch)
  • filc prípadne iný materiál na aplikáciu (koža, korálky…)
  • špagát alebo tenšia šnúrka
  • tupá ihla s veľkým očkom na navliekanie špagátu/šnúrky
  • krajčírske pomôcky (pravítko, mäkká ceruzka, špendlíky, spinky, nite…) – šiť sa môže na stroji alebo aj ručne

Ušiť ho je možné z viacerých materiálov – z bavlny, ľanu… Mňa oslovila „juta“.

Z juty som ešte nič nešila, ale páčila sa mi štruktúra tejto tkaniny a tak som sa pustila do práce.

Rozhodla som sa vytvoriť menšie vrecúško, do ktorého sa zmestí napríklad malá sladkosť a nejaká drobnosť k tomu…

Ako šablóna mi poslúžil pozdrav, ktorý nám prišiel poštou od umelcov maľujúcich nohami a ústami. S dcérkou sme si prečítali priložený list a obdivovali sme, čo všetko napriek svojimi obmedzeniam dokážu vytvoriť…

Rozmer vystrihnutého dielu je 23×17 cm – a k tomu treba pozdĺžne pridať ešte aspoň 2cm na tunel (tie 2 centimetre potom zahneme do budúcej vnútornej strany – viď obrázok), tj. celkový rozmer je 23×19 cm plus prídavky na bokoch a spodnej strane.

Postup práce je podobný ako pri eko vreckách na nakupovanie: http://nataliasollarova.sk/eko-vrecka-na-zachranu-sveta/

Juta je však oveľa nepoddajnejší materiál, preto sú potrebné niektoré zmeny.

Záhyb na tunel prekladáme iba raz, pretože látka je sama o sebe dosť pevná. To znamená, že na vnútornom okraji sa môže strapkať, ale v prípade juty to, myslím, nie je chyba krásy… Preložený okraj prešijeme pevným stehom.

Pripravíme si aplikáciu. Zvolila som námet čižmičky, no vytvoriť sa dá i srdiečko či stromček… Alebo miesto filcu môžete použiť kožu, korálky, gombíky… Pripravený jutový obdĺžnik preložíme na polovicu a na pravú stranu umiestnime aplikáciu – najprv skúšobne.

Robila som niekoľko vrecúšok naraz, tak aj skúšania bolo viac…

Pripravené aplikácie prišpendlíme – ak sú zložené z viacerých častí, začneme spodnou vrstvou…

Prešijeme po obvode niťou, ktorá ladí s filcom… Použila som hustý „cik-cak“ steh.

Rovnako pokračujeme s ďalšími časťami aplikácie…

Keď sú budúce vrecká „vycifrované“ podľa predstáv, preložíme ich na polovicu – aplikáciou dovnútra. Zošpendlíme.

Prešijeme pevným stehom (takým, čo sa ťažšie pára) na dvoch voľných stranách…

Začistíme, odstrihneme nitky a prebytočné časti…

Vrecká sú takmer hotové. Treba už len navliecť špagát alebo šnúrku.

Použila som špagát, ktorý som navliekla do tupej ihly s väčším očkom. Keďže tunel je celkom zašitý kvôli hrúbke materiálu (nemá začiatok ani koniec), motúzik je potrebné do neho navliecť pomocou ihly. Tupá má byť preto, aby sa pri navliekaní vo vnútornej časti tunela nezachytávala.

Poznámka: Niekde možno natrafíte na rôzne druhy jutovej látky – čím je hustejšia, tým je pevnejšia, ale s mäkkšou by sa asi lepšie pracovalo vďaka väčším „očkám“ či medzerám…

Vrecúška pripravené na naplnenie…

Jednoduchšou alternatívou k navliekaniu šnúrky či špagátu do tunela je miesto toho prevliecť motúz striedavo cez očká pod tunelom – vtedy bude viditeľný aj na povrchu vrecúška a preto sa môže zvoliť napríklad vo farebnom prevedení (červená, zelená, zlatá…). Ako doplnok sa môže použiť rolnička…

Mikulášsky balíček však môže byť aj celkom iný. A niekedy možno i trochu vtipný. Ako dieťa som dostávala k nádielke aj kúsok uhlia a suchý rožok v alobale:). Každá rodina si môže vytvoriť svoju tradíciu, ktorá nielen pobaví…

Kto nemá čas alebo je bez možnosti šitia, pre členov rodiny alebo priateľov môže vytvoriť aj ponožkové „vrecúško“:).

Samozrejme, odporúčam použiť nové ponožky, ktoré príjemcovi zostanú ako darček. Jedna ponožka je zrolovaná vnútri druhej – a do takéhoto „bezobalu“ sa ešte môže pridať malá čokoládka, kozmetika či iná maličkosť… Funkciu záverečnej ozdoby splní stuha, špagát, rolničky alebo vianočná dekorácia…

Krásny a pohodový čas prajem:)

 

 

Natália Sollárová
Som matka, kreatívna žena mnohých záujmov i skúseností. Dnes tieto schopnosti prepájam a inšpirujem k životu, v ktorom rodič nie je obeťou, ale vedomým aktívnym človekom, ktorý vie, aký je jeho cieľ a kráča za ním spôsobom rešpektujúcim seba i dieťa. Verím v silu a múdrosť rodičov, pomáham im znovu objaviť ich rodičovské kompetencie. Som certifikovaná poradkyňa pri dojčení, lektorka viazania bábätiek do šatky, neustále študujem informácie o rešpektujúcom prístupe, ktorý som pretavila do praxe ako učiteľka v Montessori škôlke, pri výchove svojho dieťaťa a domácom vzdelávaní. Môj príbeh nájdete tu >>
Komentáre

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Vaše osobní údaje budou použity pouze pro účely zpracování tohoto komentáře.