Prečo blogujem:)

Vždy som mala bližšie skôr k písomnému prejavu. Niežeby som nebola výrečná, no akosi mi tá pravá odpoveď (čiže k mojej spokojnosti) v podobe hovoreného slova často neprišla zrovna vtedy, keď som ju potrebovala. Možno to poznáte – po vojne je každý generál. A tak to býva aj s mojimi myšlienkami – keď nie som v súlade so sebou, zostávajú nemé stáť v pozore. Paralyzované. Hoci, nájdu sa medzi nimi i odvážni rebeli. No väčšinou začnú slobodne pochodovať, až keď je „bitevné pole“ prázdne… Vtedy sa predvádzajú ozaj veľkolepo. Škoda, že nemám vždy po ruke papier a pero – boli by to hrdinské eposy.

A tak ich nechávam uležať (tie myšlienky). A potom vyťahujem z rôznych šuplíčkov mojej mysle. Niekedy je to ako rybolov – akurát na háčiku nemám červíčka, ale slovíčka. A tak som nahodila slovo blog a čakám, aké myšlienky sa chytia. Keďže som tvor hĺbavý a premýšľavý, zvyknem mať plný rybník – a tak je z čoho vyberať. Aha, zdá sa, že práve jedna zabrala.

Akonáhle som sa ako dieťa naučila čítať, stal sa zo mňa knihomoľ. Mala som sústavne nos v knihách a keď som sa do nejakej zahryzla, nedokázala som ju pustiť. A tak som čítala – pri stole, v skrini, s baterkou pod perinou, na záchode… Fascinovaná príbehmi, rozprávkami i encyklopédiami.

Mala som sen – že tiež budem tvorkyňou literárnych diel, ale chýbali mi skúsenosti, vedomosti i inšpirácia. Najväčšie ťažkosti mi robilo definovanie toho, o čom mám písať. Teta Múza sa so mnou moc nekamošila. Bez problémov som síce na počkanie zložila báseň či napísala esej, ale len pokiaľ som mala tému. V neskorej puberte som skladala existencionalistické básne a rozvíjala svoj sen – bližšie k realite – o tom, že budem novinárkou zažívajúcou dobrodružstvá každodenného života. Na žurnalistiku ma (našťastie) neprijali, ale to ma neodradilo. Išla som sa popýtať do redakcie regionálnych novín v našom meste – a prijali ma. V novinách (dva týždenníky) som nakoniec strávila asi sedem rokov. Bola to zaujímavá škola. No moja slobodná duša nebola spokojná. Obmedzovalo ju, že často vytvárala články o tom, čo ju nebavilo, nemala k tomu vzťah, alebo s tým nebola stotožnená. Že veľakrát necítila radosť, ale len povinnosť. Redaktorskú prácu som opustila a môj život nabral iný smer. Písanie zostalo odložené, zabudnuté.

O veľa rokov neskôr  som si prečítala článok Zuzky Koščovej, ktorý okrem iného obsahoval informáciu, že keď človek hľadá svoje poslanie a uspokojujúcu životnú náplň, nech si spomenie, čo robil rád v detstve. Čo ho vtedy bavilo a išlo s ľahkosťou. Odkryla som tú vrstvu prachu a našla som tam písanie, kreslenie, tvorenie – proste všetko kreatívne…

A aj vďaka tomu postupne vznikol tento blog – prostredníctvom neho môžem realizovať všetko, čo mám rada a čo ma napĺňa, prepájať informácie so skúsenosťami tvorivým spôsobom – a odovzdávať ďalej tým, ktorí sú tomu otvorení.

Blog je mojím sebavyjadrením, obrazom môjho vnútra v spojení s vonkajším svetom a je určený pre ľudí, ktorí s tým rezonujú.

Ďakujem za to, že moje články a príspevky čítate a zdieľate – do každého z nich dávam kúsok seba, sú prospešné mne a verím, že aj vám.

Uložiť

Uložiť

Natália Sollárová
Som matka, kreatívna žena mnohých záujmov i skúseností. Dnes tieto schopnosti prepájam a inšpirujem k životu, v ktorom rodič nie je obeťou, ale vedomým aktívnym človekom, ktorý vie, aký je jeho cieľ a kráča za ním spôsobom rešpektujúcim seba i dieťa. Verím v silu a múdrosť rodičov, pomáham im znovu objaviť ich rodičovské kompetencie. Som certifikovaná poradkyňa pri dojčení, lektorka viazania bábätiek do šatky, neustále študujem informácie o rešpektujúcom prístupe, ktorý som pretavila do praxe ako učiteľka v Montessori škôlke, pri výchove svojho dieťaťa a domácom vzdelávaní. Môj príbeh nájdete tu >>
Komentáre

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Vaše osobní údaje budou použity pouze pro účely zpracování tohoto komentáře.