Vysvedčenie deťom vždy nesvedčí

Aký máte vzťah k vysvedčeniu? Beriete ho vážne alebo mu s ľahkosťou prisúdite hodnotu zbytočného papiera? A čo vaše deti?

Možno už tušíte – ich vnímanie oficiálneho školského hodnotenia sa odvíja v prvom rade od toho, čo budú očakávať, že sa (nielen) v deň „D“ udeje doma.

Tip: V spodnej časti článku nájdete šablónky na domáce vysvedčenia…:)

Záleží na tom, čo vyslovíme, urobíme a rovnako na tom, čo si myslíme, ale nepovieme to nahlas… Zosobnené sklamanie či tichý hnev dokážu v detskej duši zanechať hlboké stopy. A nedávajú školákovi – nášmu dieťaťu – návod ani príležitosť, čo s tým urobiť, ako si s tým poradiť… Svoju pečať však vtláča aj prehnané „híkanie“ a vznášanie sa na obláčiku pýchy, keď žiačik donesie „čisté“ jednotky alebo tiež vnútorné presvedčenie, že akceptujeme len výborný výsledok…

A potom sú v hre ešte starí rodičia, spolužiaci, babky, dedkovia, susedia, či ďalší náhodní obyvatelia tohoto sveta. Tí všetci môžu položiť otázku: „No čo, aké bolo vysvedčenie?“  Navyše často zabalenú do ich predstavy o tom, aké by po správnosti malo byť – a či si môžu „odškrtnúť“ vyhovel alebo nie…

Väčšina z nás je zvyknutá – naučená, že náš výkon hodnotí niekto iný. A že je to tak v poriadku. Na otázku, ako sme na tom s našimi schopnosťami… (od skladania lega po rodičovstvo:), nezriedka dávame odpoveď: „To nech posúdia iní…“.

Niektorí sa tvárime, že je „OK“ hovoriť, že nám to až tak nejde (nejaká chybička sa vždy nájde), čo robíme zle alebo, že by to tak bolo aj bez nášho pričinenia – a vlastne znižovať svoju hodnotu. Pomenovať to, o čom si myslíme, že je na nás obdivuhodné alebo čo si ceníme, je akosi ťažšie – a niekedy aj čudné až neprijateľné.

Preto asi mnohí z nás považujú vysvedčenie za svedectvo, ktoré musí podať nejaká k tomu vyvolená autorita.

Ale aké je to vlastne svedectvo? Rozpráva vôbec nejaký príbeh?

Keď zoberiem do ruky vysvedčenie imaginárneho Ďurka, Jožka či Aničky a prečítam si, že mali jednotku alebo trojku z matematiky – čo sa v skutočnosti dozviem? Čo keď sa Ďurko snažil oveľa viac ako Anička – čo keď prekonal sám seba, aby to dokázal… Ako to z tej známky zistím? A čo Ďurko? Čo si z toho rozsudku odnesie? Že síce „makal“, ale asi nie dosť a možno by už ani nemusel, keď to aj tak nestačí… A čo keď je Jožko športový talent alebo budúci umelec, vie behať ako srna či tvoriť originálne kresby, ale perfektná gramatika a krasopis sú za hranicou jeho daností…?

Variácií tohoto scenára je nekonečne veľa. Vrátane dajme tomu Aničky, ktorej to ide tak ľahko, že sa nemusí snažiť vôbec. Dokonale vyhovuje a zapadá do systému. Je zvyknutá na úspech bez námahy a na pochvaly. Tie chutia sladko. Po čase však po nich zostáva trpká pachuť. Sú totiž návykové…

Vysvedčenie by mohlo byť celým románom, ale v skutočnosti je to len skratka. A skratky vedú…, viete kam.

Je ťažké, vidieť za každým vysvedčením dieťa, jedinečnú bytosť, úžasného ČLOVEKA so špecifickými darmi a nie čísla?

Možno to naozaj ťažké je, zvlášť ak vaše dieťa potrebuje dobré známky, aby sa dostalo na lepšiu školu, malo šancu na lepšiu prácu…

Ale naozaj má vysvedčenie až takú moc? Je to tá pravá cesta ku šťastiu? Môže skutočne fungovať ako lístok do stanice úspech?

Ak veríte, že svet je súťaž, v ktorej vyhrávajú len „úspešní“, tak možno áno.

Jediné právoplatné vysvedčenie nám však môže vystaviť len sám život. Čo môžeme urobiť je pomôcť MU, aby sa rozvíjal, prúdil, aby mal k tomu čo najlepšie podmienky. Ako rieka, ktorá prirodzene plynie a hľadá si cestu. Keď na nej postavíme priehradu, nemusí to byť vždy dobrá vec…

Preto máme u nás všetky školské vysvedčenia ako sa hovorí „v paži“. A nielen kvôli tomu, že sme domaškoláci.

Klasické vysvedčenie nám chodí poštou a priamo do rúk dostáva naša žiačka tento doklad len na umeleckej škole.

Doma sa neznámkujeme. Hoci bola požiadavka študentky istý čas, pretože „zuška“ takto hodnotí (pár mesiacov si preto dávala známky sama:). S niektorými učiteľmi sa nám podarilo dohodnúť, aby známkovanie nerobili. Prípadne som ich žiadala o slovné hodnotenie. To dopadlo tak trochu úsmevne – namiesto čísla 1 bolo v žiackej knižke rozpísané slovom „výborný“… :)

„Riadne“ známky však dostávame na preskúšaní – keďže sa na skúšky pripravujeme spolu, viem na čom naša študentka je a čo dokáže. Vnímam, kde je jej „latka“ a mám na ňu nároky v tom, aby ju nepodliezala. Oceňuje sa snaha a práca na sebe.

Bežné vysvedčenie a takisto známky teda nemajú u nás veľkú cenu.

Týmto neznižujem význam hodnotenia. Naopak. Podporujem ho, pokiaľ je ľudské, konštruktívne, založené na poskytovaní spätnej väzby a postupne učí sebareflexii (čiže poznaniu samého seba).

Je to asi tá ťažšia cesta. Ale nie nemožná. Verím, že každý pokus sa ráta. Pretože učenie aj výchova je proces. Malo by prebiehať kontinuálne a s perspektívou. Cieľom je budovať človeka. Šťastného, vyrovnaného, vnímavého… Najlepšiu verziu samého seba.

Uznávam, že keďže som okrem iného homeschoolingový učiteľ aj rodič v jednom – jednému dieťaťu – hoci to nie je vždy ľahké, v tomto je to výhoda. Som „v obraze“, mám dosah a vplyv.

V prvom ročníku moja dcéra svoje vysvedčenie zo školy tuším ani nevidela. Miesto neho som pre ňu „vystavila“ naše vlastné.

Tento rok, keďže už končíme druhý ročník, nás chcem posunúť o niečo bližšie k rovnováhe – a vytvoriť viac priestoru aj na sebahodnotenie – na to, ako vníma svoje pokroky sama študentka…

Domáce „vysvedčenie“ má pre nás hodnotu, pretože sa s ním dá ďalej pracovať a prináša konkrétne informácie. Nepotrebujeme známky. Tie sú príliš definitívne. Ako konečná, z ktorej už nejde žiadny spoj. Sú skôr rozsudkom.

Hodnotenie by malo vytvárať priestor pre rozvoj. Byť zrozumiteľné. Ponúknuť nám iný pohľad – a predovšetkým pocit, že sme v poriadku takí, akí sme.

Ak súhlasíte, môžete sa naším vysvedčením inšpirovať (nielen 30. júna:) – vyvážiť tak nič nehovoriace čísla na oficiálnom doklade a získať aj spomienku, ktorá vám – na rozdiel od školského vysvedčenia – dá niečo aj po rokoch… 

Takéto „vysvedčko“ si viete vytvoriť ručne alebo na počítači, sami alebo s dieťaťom (podľa jeho schopností a možností) a okrem toho, pridať k nemu fotografie či zážitky, ktoré si chcete zapamätať… 

Alebo môžete siahnuť po hotovej šablóne a spoločne so svojím študentom či študentkou školy života si vystaviť napríklad takéto vysvedčenie:

Dokument v PDF si môžete stiahnuť tu: vysvedcenie_na stiahnutie

A ak dávate prednosť handmade forme – je tu aj takáto možnosť (ručne písaná šablóna):

Ako PDF formát ju nájdete tu: vysvedcenie sablonka-na stiahnutie

To povinné vysvedčenie deťom – a ani rodičom naozaj nesvedčí. Okrem toho, že je bodkou za ďalším školským rokom vlastne neprináša nič konštruktívne.

No keď už je, nech nie je prekážkou, ale príležitosťou – napríklad aj k tomu, niečo sa o sebe navzájom dozvedieť (máte ešte to svoje?), byť si o niečo bližšie a môcť si porozumieť…

To prajem všetkým školákom i neškolákom:)