S Montessori prístupom som sa stretla krátko po narodení mojej dcéry, čo je už viac ako 8 rokov. Postupne som absolvovala kurzy, študovala knižky a neskôr začala organizovať herničky v štýle kočovnej monte mamy - nemala som vlastné priestory a väčšina pomôcok bola domácej výroby... Mala som síce nadšenie, aj deti boli spokojné, ale celkový výsledok akosi nestál za to.

To bola tá necesta. Urobila som kopec chýb, výchovných aj nevýchovných. Vesmír mi ukázal, že tadeto neprejdem a ponúkol mi inú príležitosť. Prijali ma do Montessori škôlky, ktorá sa stala školou aj pre mňa. Doplnila som si učiteľské vzdelanie a naplno sa venovala práci s deťmi. Moja dcéra ma pri tom všetkom sprevádzala, denne sme vlakom precestovali viac ako 100 kilometrov...

Po troch rokoch prišiel čas na zmenu - moje telo mi dalo lekciu, ktorá sa nedala prehliadať. Mala som sa zastaviť a pracovať sama na sebe. Montessori som pustila z hlavy...

Začala som viac tvoriť (písať, šiť, kresliť...) a s dcérou sme sa miesto bežnej školy dali na domáce vzdelávanie. Ak som aj uvažovala nad klasickým zamestnaním, nepustilo ma to do neho. Raz, počas návštevy úradu práce som dostala otázku, čo by som vlastne chcela robiť. Vedela som, čo by to mohlo byť - len som si nevedela predstaviť, ako by sa to mohlo podariť. Ale rozhodla som sa, že to aspoň skúsim - a zrazu sa niečo dalo do pohybu. Veci začali prichádzať akoby samé - ako keď človek nasadne na vlak a už sa vezie. Získala som priestory, príspevok z úradu práce... Keď som sa na moju veľkú radosť dostala na kurz českej Montessori spoločnosti, cítila som, že idem asi naozaj správne - a po rokoch som konečne okrem iného zistila, čo v skutočnosti Montessori vlastne znamená a akých chýb som sa dopustila...:)

A tak som na ceste, na ktorej Montessori nie je cieľ, ale prostriedok. Jedna z možností, ako na sebe neustále pracovať a môcť urobiť niečo aj pre druhých. Pretože lepší svet začína v každom z nás...