Môj mama príbeh

Mojím zámerom je byť vedomým tvorivým človekom a súčasne rodičom, ktorý vie, aký je jeho cieľ a ktorý za jeho naplnením kráča spôsobom rešpektujúcim seba aj dieťa...

Prinášam kreatívne postupy pre vzdelávanie a rôzne aktivity nielen s deťmi.

Nie som dokonalá matka, ani žena. Zato som kreatívna bytosť mnohých záujmov i skúseností, s nadšením pre učenie sa, tvorenie a objavovanie - aj za cenu chýb. Tieto danosti prepájam a smerujem k životu, v ktorom rodič-tvor nie je "NEtvor" či obeť, ale vedomý človek - ktorý vie, aký je jeho cieľ a kráča za ním spôsobom rešpektujúcim seba aj dieťa.

Som ako planéta, planéta mama – možno nie vždy spokojne sa vznášajúca univerzom, nie vždy si to užívajúca, nie vždy všetko zvládajúca... No smelo a vytrvalo kráčajúca svojou cestou - so snahou poskytovať slobodný a bezpečný priestor i výživu všetkým svojím „obyvateľom“, vrátane seba.

OSAMELÁ PLANÉTKA

Ešte donedávna som bola skôr takou osamelou, stratenou planétkou, ktorá sa stretu s inými vesmírnymi telesami radšej vyhla. V detstve som si pripadala ako mimozemšťan a kládla si otázky, na čom som tu. Mala som pocit, že nikam nepatrím a nikto mi nerozumie. Často som unikala do iných svetov. Vždy, keď okolo mňa na ulici prešla vysmiata rodinka, vytryskla vo mne tichá závisť. Túžba po normálnom obyčajnom živote…

Tento príbeh som pôvodne chcela napísať celkom inak. Ale keď som si sadla k počítaču a poprosila o inšpiráciu, zdá sa, že to má byť takto. Že je to súčasť nejakého procesu.

Hoci si určite každý rodič praje pre svoje dieťa to najlepšie, nie vždy sa to podarí. A keď je niečo nepodarené, zvyčajne to nestojí za nič. Mizerný chleba alebo topánky sa dajú vyhodiť alebo reklamovať, a kúpime si druhé. Nepodarené detstvo a mizerný rodič… Hm. V detskej hlávke sa to ukladá inak – to, čo nestojí za nič, je ono samo. Náročné situácie som zažívala už krátko potom, ako som sa naučila chodiť...

IMG_20180516_121204

Hniezdo, v ktorom som vyrastala mi vtedy viac vzalo ako dalo. Svoje krídla som začala napínať priskoro. Ako dvanásťročná som sa doslova vzdala svojej matky a rozhodla som sa, že si budem mamou sama. Bola to ťažká úloha. Trpká, často s pocitom beznádeje. Tam, kde som potrebovala Slnko, bol iba Mesiac. Ako motýľ, ktorý si mýli lampu so svetlom života, som často narážala. V situáciách, kde iní zvyčajne majú svojho rodičovského sprievodcu, som sa musela spoliehať sama na seba. 

Napriek tomu, akési šťastie či možno anjel ochranca vždy stáli pri mne – či už v podobe ľudí alebo udalostí, ktoré sa stali v pravej chvíli. Za to som nesmierne vďačná. Jedno z takýchto záchranných lán mi prišlo aj v podobe môjho muža, ktorý sa v rozbúrenom mori môjho života stal skalou istoty a stability.

VŠETKO BY MALO BYŤ FAJN. LENŽE...

Keď som dospela, ešte celkom mladá som túžila po dieťatku. No rýchlo som rozpoznala, že za tým bola nenaplnená potreba lásky. A keď som si predstavila, aké by to bolo mať dieťa, ozval sa vo mne strach.

Strach z toho, aká by bola zo mňa mama.

A tak som potomstvo neriešila. Povedala som si, že čo má prísť, príde.

A ono to prišlo. Po dvanástich rokoch manželstva. Pamätám si, ako mi oči zaliali slzy, keď som si urobila test a ten mi potvrdil tú neuveriteľnú vec. Mojimi prvými pocitmi boli obavy, ako to zvládnem a či to vôbec prežijem. Nemala som bezproblémové ani pohodové tehotenstvo. Verila som, že priviesť svoje dieťa na tento svet bude na tom všetkom to najťažšie.

Hlboko som sa mýlila.

Bol to omyl, ktorým prešla asi každá matka. Že to najťažšie sa narodením dieťatka len začína.

Nikdy som netušila, že výchova je preto taká náročná, lebo človek-rodič, ak chce splniť svoju úlohu, musí vychovávať súčasne I SÁM SEBA.

Moje dieťa ma neustále dostávalo mimo zóny komfortu, ukázalo mi moje najhoršie stránky, bolo príčinou obrovskej frustrácie, vyčerpanosti. Fungovalo ako dokonalý urýchľovač častíc – stačilo málo a dali sa do pohybu... 

Spoznala som, že so svojim dieťaťom často BOJUJEM. Áno, toho malého človeka môžeme donútiť alebo dotlačiť k čomukoľvek. Často som mala pocit, že musím, pretože, keby sa mi to náhodou nepodarilo, znamenalo by to, že som zlyhala. No stálo ma to príliš veľa energie – a moje dieťa jej malo často viac ako ja. Vnímala som, že moc do toho dávam a tlačím. Bola som často nervózna, nevrlá i zlostná. Život ma až na niekoľko svetlých chvíľ nebavil. Ale hovoriť o tom? Priznať to niekomu? Ani za svet:).

No bola som rozhodnutá to zmeniť. 

Súčasne som sa vrhla do štúdia – hľadala som, a potom hltala informácie. Prihlásila sa na rôzne kurzy. Mala som len vnútorný pocit, ale chýbal mi vzor. Vedela som, aké to NEMÁ byť. Ako to pre seba a svoje dieťa nechcem. A keď som reagovala presne tak, ako som nechcela, napriek tomu, že som prečítala kopec múdrych kníh, bolo to pre mňa zdrojom veľkej preveľkej frustrácie.

VŠETKO JE PROCES...

Samozrejme, že to nestačilo. Hoci som veľa vecí cítila správne, chýbali mi k tomu nástroje. Pochopila som, že to musím prijať tak, ako to je. Že informácie nestačí len prečítať, ale aj zvnútorniť, zažiť a naučiť sa ich použiť. Že všetko je proces.

Zistila som, že dôležitejšie ako vedieť, čo nechcem, je zadefinovať si, čo CHCEM. Pre seba, svoje dieťa, svoju rodinu. Vytvoriť si cieľ. Pozitívny ZÁMER. Vidieť svetlo na konci tunela. A potom za tým ísť. Nevadí, že možno nebudem "dokonalá" matka (kto to vlastne je a podľa koho?), ale môžem byť spokojná, pokiaľ urobím všetko tak, ako je to v danej chvíli možné. Že moje rodičovské kompetencie mi nemôže zobrať nikto, iba ak ja sama. Že aj dieťa môže byť mojim učiteľom - prostredníctvom zrkadla, ktoré mi nastavuje.

Postupne som sa naučila, že zmena musí začať u mňa - v mojom vnímaní a postoji. A že sila spočíva v dôvere. Že niekedy je riešením prijať situáciu, odovzdať ju a proste byť vďačná. Hoci aj za vzduch, ktorý dýcham. Naučila som sa čerpať sily a radovať sa z maličkostí...

listy

Dostala som sa k informáciám o fascinujúcej práci s mysľou, o sile riadených myšlienok a emócií, ktoré môžu fungovať i pre náš prospech - toto bol pre mňa zásadný objav, na ktorý som tak veľmi dlho čakala... Vďaka tomu som si uvedomila, že sa netreba definovať len minulosťou. Nie je dôvod, dávať jej takú moc. Zrazu som dokázala vychýliť tú koľajnicu a pohnúť sa ďalej. V prvom kroku som sa učila veci prijať také, aké sú. V tom druhom, viac nebyť pasívnym účastníkom svojho života.

Postupne som sa vymanila z vplyvu negativity. Našla v sebe zdroj netušenej sily. Teraz viem, že práve preto som sa mala stretnúť so svojím horším ja a zažiť všetky tie lekcie. Aj preto dnes dokážem byť tichým pozorovateľom, ktorý vidí pod povrch, ale nesúdi a necháva druhým toľko priestoru, koľko potrebujú... Pevným ukotvením v sebe som vytvorila základňu, ktorá dáva bezpečné hranice a súčasne umožňuje reflektovať to, čo sa skutočne deje... 

Cítim sa požehnaná - a nie je to náhoda. Som tvorcom svojho života (vo všetkej pokore) - bez ohľadu na zranenia, či domnelé obmedzenia, bez ohľadu na okolnosti... A postupne pracujem na premene svojho "softvéru"...

 

Ak ste dočítali až sem, tak vám ďakujem. Tento príbeh som napísala pre seba (malo to liečivý účinok) a zároveň pre všetkých, ktorí sa v ňom môžu nájsť - chce byť inšpiráciou v tom, že šťastné "konce" existujú a stojí za to na nich - na sebe pracovať. Lepší svet začína v každom z nás.

 

PS: Krátko na to, ako som zo seba dostala základ tohto článku sa mi po mnohých rokoch ozvala moja MAMA. Niekde sa musela "zhmotniť" tá energia. A akokoľvek som mala v sebe zažité, že dokážem v pohode existovať aj bez materinskej náruče, zrazu vo mne vyvstalo - konečne mám mamu. Akoby do seba niečo zapadlo. 

Kruh sa uzavrel. V línii babička - matka - dcéra nášho ženského rodu dochádza k uzdraveniu a tým vznikol priestor na lepšiu budúcnosť aj pre ďalšiu generáciu...

 

 IMG_20180510_145450

Som večne "vymýšľajúca" žena činu, okrem iného certifikovaná poradkyňa pri dojčení, lektorka viazania bábätiek do šatky, bývalá novinárka... Neustále čosi študujem, napríklad aj informácie o rešpektujúcom prístupe, ktoré som pretavila do praxe ako učiteľka v Montessori škôlke i pri výchove svojho dieťaťa a domácom vzdelávaní (homeschoolingu). Som knihomoľ, fanúšik myšlienkových máp a proste tvorilka:).

Mojím hnacím motorom je potreba robiť tvorivé veci, učiť sa, nachádzať riešenia, skúšať nové pohľady – a prepájať ich s tým, čo viem i každodenným životom. Tento blog je toho obrazom – premosťuje moje skúsenosti a vedomosti v podobe článkov, aktivít, postupov, pracovných listov či príbehov, ktoré postupne pripravujem...